Rozhovor s redaktorom časopisu Most básnikom Mikulášom Šprincom

Rozhovor s redaktorom časopisu Most básnikom Mikulášom Šprincom

Mikuláš Šprinc

An interview with the founding editor of Most, Mikuláš Šprinc, by Jozef Rydlo on the 25th anniversary of the journal.

Jozef M. Rydlo

Rydlo, Jozef M. “Rozhovor s Redaktorom Časopisu Most Básnikom Mikulášom Šprincom.” Slovenske Hlasy Z Rima, vol. 28, no. 8/9, Aug./Sept. 1979, pp. 28–30.

Aug./Sept. 1979

Slovak

1. Pán redaktor, dvadsaťpäť rokov vydáva « Spolok slovenských spisovateľov a umelcov » nákladom Slovenského ústavu v Clevelande časopis Most, štvrťročník pre slovenskú kultúru. Štvrťstoročie ste jeho redaktorom. Strieborné jubileum kultúrneho časopisu v ?dobrovoľnom vyhnanstve’ je výrečným výročím nielen pre nás v exile, ale pre celý náš národ.
Ako a kedy vlastne vznikla myšlienka Mostu? Kto sa pričinil o jej uskutočnenie a o založenie tohto časopisu a aké pohnútky viedli jeho zakladateľov?
Myšlienka Mostu vznikla v Scrantone, Pa., kam som chodieval navštíviť Karola Strmeňa. Bolo nám obom jasné, že napriek pohostinstvu, ktoré nám preukazovala americko-slovenská periodická tlač, slovenská kultúra v zahraničí potrebuje vlastnú tribúnu. Myšlienka dozrela v Clevelande, Ohio, pod strechou Slovenského ústavu. Mohli sme ju však realizovať, až keď si ju osvojil náš prvý vydavateľ, nebohý Otec Ján J. Lach. Most vychádzal spočiatku štyri razy do roka a je štvrť ročníkom až dodnes, aj keď z praktických príčin dávame prednosť dvojčíslam.

2.Aké súradnice vymedzujú ideové rozpätie Mostu?
Prepáčte, ale výrazy « súradnice » a « ideové rozpätie » znejú mi akosi priabstraktne. Most chcel byť — a úfam, že aj je — revuou, ktorá odzrkadľuje život, čo je trochu viac ako « ideové rozpätie » a hodne viac ako « súradnice », nech by boli aké krásne a dokonalé.
Čo sa ideí týka, ak mám o tom vôbec hovoriť, sme na strane kresťanského humanizmu; inými slovami, našou smernicou nie je nejaká abstraktná humanita, ale živá humánnosť, a keďže sme kresťania a všetci naši prispievatelia sú kresťania, je zrejmé, že náš postoj ku všetkým prejavom života je definovaný večne živými slovami evanjelia.

3. Aké ciele ste si vytýčili pred dvadsiatimi piatimi rokmi pri preberaní redaktorstva Mostu? Podarilo, darí sa Vám ich uskutočňovať? Ak áno, tak v akej miere, ak nie, tak prečo?
Chceli sme uverejňovať poéziu, dobrú prózu, dobré eseje, dobrú kritiku, dobré štúdie o slovenskej a zahraničnej kultúre. Či sa nám to podarilo uskutočniť (a v akej miere), mňa ako redaktora priveľmi nezaujíma. Mojou povinnosťou je súdne zhodnotiť príspevky, ktoré dostávam, a uverejniť ich, na čo máme miesto. (Niektoré príspevky sú pridlhé...) Ostatné je vecou čitateľa a literárneho historika.

4. Čo považujete pri bilancovaní dvadsaťpäťročných peripetií Mostu za nedostatočné? A naopak, čo hodnotíte za neočakávané pozitíva?
Dávate mi, vidím, samé divné otázky. Odpoviem aspoň na jedno. Bolí a znepokojuje ma, že nemáme dosť spisovateľov, ktorí by venovali svoje najlepšie sily próze. Je to zjav, ktorý by si vyžadodoval podrobnejšieho štúdia. Má iste aj sociologické príčiny. Emigrácia ako životný fakt vyvoláva a utvrdzuje v každom z nás istú osihotenosť. Zatvárame sa do seba a pomaly sa tratí záujem o iných, a dobrý prozaik píše o iných alebo sa aspoň tak tvári, lebo v podstate každý spisovateľ čerpá zo seba a píše o sebe.

5. Akú ozvenu má Most na Slovensku? Keď ho porovnáme s inonárodnými sesterskými periodikami ako je poľská Kultura, české Svedectví alebo ruský Kontinent, tak zistíme, že na rozdiel od týchto troch exilných revue sa na stránkach Mostu neobjavujú hlasy domácej disidentskej kultúry. Prečo?
My nie sme ani Kultura, ani Svedectví, ani Kontinent, ani Láthatár. Sme Most. Nezháňame sa ani za disidentmi, hoci je to aj dnes v móde, a práve tak nie sme a nebudeme pecivalmi (nie sme laudatores temporis acti). Dovoľte mi povedať veľmi jasne, že ako redaktor Mostu mám ústa zapečatené redakčným tajomstvom a na otázku, či sa v Moste zjavujú alebo nezjavujú príspevky autorov žijúcich na Slovensku, jednoducho neodpoviem.

6. Medzi Slovákmi v zahraničí vyrastá viacero mladých i schopných adeptov « literného umehá» — Bystrík M. Brázda, Alena Morárová, Andrej Kuric, Jozef Šoltés, Eva Hanúsková, Iľja Čičvák, Ján Wargan, Martin Petráš, Kazimír Marík a ďaľsí.
Aj medzi mladými Američanmi slovenského pôvodu sú viacerí autori, ktorí nielen píšu, ale aj publikujú svoje literárne plody: Carolin Forché svojou anglickou zbierkou so slovenskými motívmi vyhrala výročnú cenu Yale University...
Nielen v Moste — výnimkou je básnik Janko Mlynár —, ale ani na stránkach iných slovenských časopisov sa týmto autorom nedostalo takmer nijakého miesta a skoro žiadnej pozornosti. Náväznosť generácií je pre zdravý vývin národnej kultúry potrebná, v emigrácii je existenčnou podmienkou. Čo mieni podniknúť Most pre podchytenie týchto mladých literátov?
Všetci mladí adepti « literného umeňá » sú v Moste vítaní. Rád uverejním ich práce, ale ako (ich) mám uverejniť, čo mi neposlali? Verte mi, veľmi som sa zaradoval, keď ste mi osobne odovzdali práce mladých autorov z Európy. Len nával materiálu zavinil, že spolu s inými (staršími) autormi čakajú v peknej procesii nášho zahraničného « literného umeňá ». Čo mienim urobiť vo veci mladých literátov?Všetko, čo je v mojej moci. A možno aj viac.

7. Ako hľadíte na výmenu stráží v redakcii Mostu?
Mysľím, že na otázku som už odpovedal... Iba si vzdychnem: kiež by staré stráže vymieňali stráže, skutoční strážcovia a budovatelia hodnôt.

8. Od svojho založenia je Most nielen tribúnou, ale aj tribúnom slobodnej slovenskej kultúry i naprirodzenejších ašpirácii nášho národa a ako taký je najvýznamnejším periodikom slovenského exilu. V čom vidíte poslanie Mostu dnes, dvadsaťpäť rokov po jeho založení a akú budúcnosť mu predpovedáte?
Poslaním Mostu je byť Mostom, byť tým, čím bol Most za štvrťstoročie. Budúcnosť je v rukách božích. V najlepších možných rukách. Ja si želám len jedno: aby aspoň ten päťdesiaty ročník Mostu, keď už nie skorší, vyšiel na slobodnom Slovensku.

9. Ste jedným z najvýznamnejších žijúcich slovenských literátov. Už 33 rokov žijete vo vyhnanstve, ktoré sa veľmi výrazne odráža aj vo Vašom spisovateľskom diele, tvoriacom dnes neodmysliteľnú súčasť'našej národnej spisby. V čom vidíte poslanie slovenského tlačeného slova — a slova vôbec — v zahraničí? Ako básnik? Ako kňaz?
Som kňaz, aj ako básnik ostávam kňazom. Nebudem hovoriť o sebe. Prosím však všetkých literátov-kresťanov, aby aj ako literáti ostávali kresťanmi. Aby neluhali ani sebe, ani iným.

10. Aké je Vaše politické krédo? Slováka, amerického občana, kresťana, svetoobčana?... Aká je budúcnosť Slovenska bez exulantov, aká je budúcnosť emigrantov bez Slovenska?
Ja nemám nijaké vyložene politické krédo. Moja « politika » je vidieť Slovensko, ako si riadi svoje osudy samo, nezávisle od akýchkoľvek ašpirácií svojich susedov. To nie je politika, to je základná mravná zásada. Škoda, že Slovensko potrebuje exulantov. Pravý pokoj sŕdc a myslí nastane až vo chvíli, keď sa Slovensko bez exulantov zaobíde. Pravda, to nezávisí len od nás, ale len a len od nás závisí, na akej mravnej výške a v mene akých hodnôt budeme znova a znova dotvárať « dedičstvo otcov ». Lebo nie sme stromom bez koreňov.

Ďakujem Vám za rozhovor.

journal article

1. Mr. Editor, for twenty-five years the "Society of Slovak Writers and Artists" has been publishing the journal Most, a quarterly for Slovak culture, published by the Slovak Institute in Cleveland. You have been its editor for a quarter of a century. The silver jubilee of the cultural magazine in "voluntary exile" is an eloquent anniversary not only for us in exile, but for our entire nation.
How and when did the idea of Most actually come about? Who contributed to its implementation and the establishment of this journal, and what were the motives of its founders?
The idea for Most originated in Scranton, Pa., where I used to go to visit Karol Strmeň. It was clear to both of us that despite the hospitality shown to us by the American-Slovak periodical press, Slovak culture abroad needs its own platform. The idea matured in Cleveland, Ohio, under the roof of the Slovak Institute. However, we were able to implement it only when our first publisher, the late Rev. Ján J. Lach, adopted it. Most was initially published four times a year and is still a quarterly to this day, although for practical reasons we prefer two issues.

2. What coordinates define the ideal range of Most?
Sorry, but the terms "coordinates" and "ideal range" sound somewhat abstract to me. Most wanted to be — and I hope it is — a journal that reflects life, which is a little more than an "ideal range" and a lot more than "coordinates," no matter how beautiful and perfect they are.
As far as ideas are concerned, if I have to talk about it at all, we are on the side of Christian humanism; in other words, our guideline is not some abstract humanity, but a living humanity, and since we are Christians and all our contributors are Christians, it is obvious that our attitude to all manifestations of life is defined by the ever-living words of the Gospel.

3. What goals did you set for yourself twenty-five years ago when you took over the editorship of Most? Did it work, are you able to implement them? If yes, to what extent, if not, why?
We wanted to publish poetry, good prose, good essays, good criticism, good studies on Slovak and foreign culture. Whether we managed to do it (and to what extent) is of little interest to me as an editor. It is my duty to judge the contributions I receive and publish them where we have room. (Some posts are long...) The rest is up to the reader and the literary historian.

4. What do you consider to be insufficient when taking stock of the twenty-five-year vicissitudes of Most? Conversely, what do you rate as unexpected positives?
You are asking me, I see, very strange questions. I will answer at least one. It hurts and worries me that we don't have enough writers who devote their best efforts to prose. It is an appearance that would require a more detailed study. It certainly has sociological reasons as well. Emigration, as a fact of life, evokes and strengthens a certain sense of helplessness in each of us. We close in on ourselves and slowly lose interest in others, and a good novelist writes about others, or at least pretends to, because basically every writer draws from himself and writes about himself.

5. What echo does Most have in Slovakia? When we compare it with foreign sister periodicals such as Polish Kultura, Czech Svedectví or Russian Kontinent, we find that, unlike these three exile revues, the voices of domestic dissident culture do not appear on the pages of Most. Why?
We are neither Kultura, nor Svedectví, nor Kontinent, nor Láthátar. We are Most. We don't even look for dissidents, although it is still in fashion today, and we are not and will not be pacifists (we are not laudatores temporis acti). Let me say very clearly that as the editor of Most, my mouth is sealed with editorial secrecy, and I simply will not answer the question of whether or not contributions by authors living in Slovakia appear in Most.

6. Among the Slovaks abroad, many young and capable adepts of the "literary arts" are growing up — Bystrík M. Brázda, Alena Morárová, Andrej Kuric, Jozef Šoltés, Eva Hanúsková, Iľja Čičvák, Ján Wargan, Martin Petráš, Kazimír Marík and others.
Among the young Americans of Slovak origin, there are also several authors who not only write, but also publish their literary works: Carolin Forché won the annual prize of Yale University with her English collection with Slovak motifs...
Not only in Most — the exception is the poet Janko Mlynár — but also on the pages of other Slovak magazines, these authors received almost no space and almost no attention. The continuity of generations is necessary for the healthy development of national culture, it is an existential condition in emigration. What does Most intend to do to catch these young writers?
All young adepts of the "literary arts" are welcome in Most. I'm happy to post their work, but how do I post (those) that they haven't sent me? Believe me, I was very happy when you personally gave me the works of young authors from Europe. Only the rush of material was to blame for the fact that together with other (older) authors they are waiting in a nice procession of our foreign "literary artists". What do I intend to do in the matter of young writers? Everything that is in my power. And maybe even more.

7. How do you view the changing of the guards in the editorial office of Most?
I think I already answered the question... I just sigh: I wish the old guard would change the guards, the real guardians and builders of values.

8. Since its founding, Most has been not only a tribune, but also a tribune of free Slovak culture and the most natural aspirations of our nation, and as such is the most important periodical of the Slovak exile. What do you see as the mission of Most today, twenty-five years after its foundation, and what future do you predict for it?
The mission of Most is to be Most, to be what Most has been for a quarter of a century. The future is in God's hands. In the best possible hands. I only wish for one thing: that at least the fiftieth edition of Most, if not earlier, is published in free Slovakia.

9. You are one of the most important living Slovak writers. You have been living in exile for 33 years, which is very strongly reflected in your writing, which today forms an integral part of our national literature. What do you see as the mission of the Slovak printed word — and words in general — abroad? As a poet? As a priest?
I am a priest, even as a poet I remain a priest. I will not talk about myself. However, I am asking all Christian writers to remain Christians as writers. So that they don't lie to themselves or to others.

10. What is your political credo? A Slovak, an American citizen, a Christian, a citizen of the world?... What is the future of Slovakia without exiles, what is the future of emigrants without Slovakia?
I have no outright political credo. My "policy" is to see Slovakia managing its own destinies, independent of any aspirations of its neighbors. That's not politics, that's a basic moral principle. It's a shame that Slovakia needs exiles. True peace of hearts and minds will only occur when Slovakia does without exiles. True, it does not depend only on us, but it depends only on us, on what moral level and in the name of what values ​​we will complete the "heritage of our fathers" again and again. Because we are not a tree without roots.

Thank you for the interview.